Občas, keď mám všetkého už fakt plné bríle, odídem. Nie fyzicky, ale v spomienkach. Do minulosti. Do pradávnych čias, keď bol Bratislavský hrad ešte krásne žltý, do čias, keď sa oblečenie dalo kupovať len na Obchodnej a keď bol môj život, naozaj len môj.

Niekedy, keď mám fakt šťastie, podarí sa mi prejsť celou ulicou a vkročiť do Terranovy alebo Kenvela a chodiť medzi regálmi, ale väčšinou príde okúzlujúco krásny, malý tyran a vtiahne ma späť do súčasnosti.

Toto je môj život.

Je 7:00. Pssst, práve prichádza. S burácajúcim krikom, búchajúc obrovskou motorkou, zázrak na dvoch nohách. Robím sa, že spím. Na chvíľu ho zmätiem, je ticho, ale niekde v bezprostrednej blízkosti mňa. Bojím sa pohnúť. Pootvorenie oka v tejto fáze je fatálny omyl, ktorý sa mi stal osudným už toľkokrát. No dnes nie. Som odhodlaná vyťažiť z pozície mŕtveho brouka maximum. Viem, že od toho okamihu ako otvorím oči sa nezastavím až do 19:30.

Dýcha mi na tvár a ocapkáva ma tými svojimi večne ulepenými rukami. Nechutné. Ďaleko za hranicou gustióznosti, ale držím a nie som ochotná pustiť mu bez boja posledné sekundy. „Zabudni panáčik“ myslím si. Jazdí po mne autíčkom. Z jeho strany pomerne špinavý ťah, dobre vie, že som šteklivá. No nič, dnes opäť vyhral. Otváram s maximálnou nevôľou oči a gánim na neho. „Maminkááá“ zakričí naradostene, „no nazdar“ odpovedám a zapínam všetky motory na plný výkon.

Brániť sa, má asi taký zmysel, ako kričať za hluchou.

Ideme na to, schválne, koľkokrát ho budem dnes chcieť darovať za odvoz? 

A koľkokrát ho budem chcieť rozpučiť láskou?

Príroda je mocná čarodejka. Podľa mňa majú najkrajšie deti matky čo si musia denno denne pripomínať, že sú matkami. Ja mám exkluzívny kúsok, taký čo má byť v kampani Benetton. Rada sa na neho pozerám, je rozkošný. Ale musím povedať, že celkom dosť pekných detí som videla v poslednej dobe, takže nie som v tom sama, čo je vskutku úľava.

Každý deň  preklínam tie ženy, čo sa ma snažili presvedčiť, aké to bude kúzelné, krásne až nadpozemské mať dieťa. Ako všetko pôjde samo a inštinktívne, ba priam až zázračne. Mám na ne ťažké srdce, je jasné, že by som do toho šla aj bez ich sprostých kecov, aj tak väčšieho masochistu ako som ja nepoznám. No uvítala by som, keby sa z pokolenia na pokolenie (rozumej – modrý koník a podobné kulty) šírili informácie aspoň trochu podobajúce sa realite. Aspoň by sa naivné ženy vedeli trochu pripraviť, zoceliť a nastaviť na ten záhul, čo sa motivačne nazýva „materská dovolenka.“

Prečo sa samotné ženy takto sprosto klamú navzájom, to osobne nepochopím, prečo sa navzájom hodnotia a porovnávajú ako matky, to už je absolútne mimo mňa. Nebudete sa cítiť menej neschopné, keď sa v tom bude topiť niekto iný. Nebuďte kofy, alebo aspoň buďte úprimné kofy.

Ja som priama, čiže narovinu poviem, ak sa rozhodnete zahodiť svoj život a potlačiť svoju vlastnú identitu a celý svoj život podriadiť dieťaťu, viete o čom to z časti je. Ale musím sa usmievať popod fúzy, pretože aj tak všetci budete rovnako neurotickí ako som občas ja. Všetkým prajem ich vlastný žltý hrad ako možnosť úniku, pretože to je jediná reálna možnosť, ako sa nezblázniť.

Nikto mi nikdy nepovedal, že si musí zvyknúť dieťa na matku a matka na dieťa. Nie je to tak ako opisujú v knihách či filmoch, že zbadáš svoje dieťa po pôrode a zrazu si iný človek, úplne vystrelená mamička so všetkým, čo k tomu patrí. Z môjho pohľadu prišiel raz deň, kedy som za zverskej bolesti vyexpedovala cez svoju internú 3D tlačiareň človeka, ktorého mi následne strčili do náručia, s tým, že už nie som Hanna, som matka a všetko čím som kedy bola, nebolo dosť dobré a vlastne nemalo zmysel. Kecy v kleci. Ja som stále rovnaká, ako tá Hanna, čo si kedysi dávno v modrých gladiátorkach vykračovala Bratislavou. Nevidím na tom nič zlé.

Jediný, na koho názore mi skutočne záleží, je ten malý pošetilý mužíček, ktorý vykazuje excentrické známky mňa samej, čo je dosť desivé samé o sebe.

Je extrémne náročné, až takmer nemožné zachovať si nejakú podstatu seba a podvoliť sa role matky. Musím doslova bojovať o minúty pre seba (rozumej: sprchu, umytie vlasov, make up, prečítať si pár stránok knihy alebo nebodaj telefonovať). Všetko sa dá, len si to nesmie všimnúť. On. A keď sa tvári, že si niečo nevšimne, to je ešte väčší prúser, lebo to nebude len tak. Napríklad sa robil, že nevidí odkiaľ pán manžel vyťahuje peniaze, až jedného dňa prišiel za mnou na záchod so stovečkou.  

S pánom manželom si robíme srandu, že povaha môjho syna je pomsta všetkých mojich ex frajerov ušitá priamo na mňa. No dávalo by to zmysel, musím povedať, hlavne preto, že už dva mesiace cez deň nespáva, čo znamená, že tri hodiny, ktoré som mala na oddych a sebarealizáciu sú natotatam. Mám doma trójskeho koňa, ktorý je síce nechutne chutný, ale rovnako sa snaží rozložiť Drzú Hannu zvnútra, pretože mi nedáva priestor čokoľvek vyprodukovať.

Minule, keď ma zase prekvapil svojou vynaliezavosťou ako ma nasrať, potom ako bol 5 minút ticho a zatiaľ si pechoval autíčka zajačími bobkami, som na neho vybafla: „vysyp, kto ťa poslal?“ a on, že „GUBO“ čiže Kubo, môj brat. Túto informáciu ešte spracovávam, zdá sa mi totiž príliš nepravdepodobná, nakoľko Kubo žije vo Švédsku.

Ja a pán manžel sme vo fáze, že svoje dieťa neustále klameme, zatajujeme skutočnosti, ohýbame pravdu ako Matovič a občas ho aj sprosto okradneme o Brumíkov. K tomu sa oficko nikdy nepriznáme, lebo sa bojíme, čo by z toho mohlo byť za rio točo.

Takže je jasné, že z môjho pohľadu je byť matkou tá najťažšia vec na svete.

Denno-denný boj. Interný aj externý. Boj modernej ženy a matky. Občas mi to príde nezmyselné, veď odíde, keď bude dospelý a inokedy zas nepostrádateľné. Rozhodne je to najfascinujúcejší zážitok môjho života, sledovať ako sa súčasne vyvíja moje dieťa a tiež matka vo mne.

Už nie som naivná, viem, že nejako významne lepšie to nebude. S verziou mňa samej určite nie. Čaká ma ešte hodne dlhá cesta, kedy sa budem snažiť nevyletieť z kože, nevykonať hrdelný zločin alebo nenávratne nezmiznúť na iný kontinent s jednosmernou letenkou. Ešteže mám svoj žltý hrad.

Dôležité podľa mňa je, že keď im niečo je, nespíme, bojíme sa a robíme čo môžeme, lebo ich bolesť je naša bolesť, ich strach je náš strach a ich smiech je vďaka nám.

Čo definuje dobrú matku? Podľa mňa veselé dieťa. Som dobrou matkou ja? Podľa tabuliek určite nie, podľa mňa samej aj áno. Nemôžem mu dať viac ako sama mám a dávam mu všetko, čo mám. Celé moje interné portfólio, všetky svoje tváre, nálady, ujetosť, nekonvenčnosť, čudnosť, bláznivosť a guče lásky. Som, kto som, to už nezmením a opekňovať sa pred vlastným klonom mi príde scestné.

Jedna z mojich predností je, že vidím aj za roh, čo v tomto kontexte znamená, že úplne viem, ako bude tento malý jedinec, čo som totálne a načisto do neho, ako puboš nado mnou ohŕňať nos. A celkom sa na to teším. Teraz ma serie on a potom príde moja chvíľa a to ja ho budem vyčakávať pred školou a robiť mu hanbu ako on mne teraz v Dráčiku a u lekára. Už aby to bolo!

Rodičovstvo je náročná skúška a rozhodne nie je pre každého. Kľúčové je, zvoliť správneho sparring partnera. No keď už ste v tom procese, zistíte, že vlastne to je to jediné, čo má v živote hlbší zmysel. Pre nás s pánom manželom je to ten náš Otraváčik s.r.o.

Mám len jedno prianie, aby môj Rafi prežil svoju mamu o veľmi veľa rokov. To znamená byť mamou, ale aj tak sa budem pri najbližšej príležitosti, keď bude niečo chcieť robiť, že spím a dúfať, že svoju pozornosť upriami na niečo iné. Asi tak.

No teraz priatelia musím ísť, dnes pôjdem v topánkach 15 ročnej drzej Hanny okolo Dangláru, smerom k môjmu žltému hradu.

Tak čačá papá, neboli čaules.

H.