Ku každému človeku sa počas života nalepia rôzne prívlastky. Niekto je pekný, šikovný, múdry, poslušný, dobrý alebo naopak zlý, neposlušný, škaredý, hlúpy atď. Prívlastky sa časom menia, z múdreho môže byť ľahko hlupák a opačne, to je na živote pekné, tá záhadná nepredvídateľnosť.

Málokto si však nesie rovnaký prívlastok od detstva po serióznu dospelosť. Pre vysvetlenie, seriózna dospelosť je moje sofistikované pomenovanie stavu, kedy si od Vás nikto, okrem fízlov, nepýta občiansky preukaz, stav kedy prídete na koncert svojho obľúbeného interpreta a aj cez zavreté oči a čiernu tmu viete, že výrazne zvyšujete vekový priemer. No ale späť k téme. Mne sa nejakým spôsobom podarilo fungovať so svojím prívlastkom, inak povedané, svojho prívlastku sa mi akosi nepodarilo zbaviť.

Začalo sa to protivným deckom, pokračovalo protivným dievčiskom a momentálne to stagnuje na protivnej ženskej. Tu mám však výhrady, lebo hanlivejšie označenie na ženu ako ženská ani nepoznám. Tak to prrrr! Z toho dôvodu, každého oboznamujem, že ja som protivná dáma. Uvedomujem si, že som mohla schytať prívlastok „svojrázna“, ale to by ma zrejme celkom rozladilo. Každý predsa vie, že svojrázna je eufemizmus pre prijebaná a to teda neakceptujem.

Byť protiva je cool do okamihu, kým sa nerozhodnete rozmnožovať. Potom keď máte 9 mesiacov na to, aby ste si rekapitulovali vlastnú protivnosť, zrejme vás bude tak ako mňa zalievať pot pri predstave, čo ak nakoniec vyexpedujete na svet malú protivu, ktorá vám otrávi život navždy. Medzičasom sa ukľudníte, veď je to predsa 50 na 50, tiež to dieťa bude obsahovať aj gény ešte po niekom okrem vás. Logika.

No ale potom sa zase vydesíte, že čo keď vlastne je skrytý protiva aj spolurodič. Skúmate ho, dráždite ho do nepríčetnosti aby ste sa presvedčili, či nie je protiva a keď sa o tom aj presvedčíte, môžete si byť istá, že naopak on už vie na 100%, že čaká dieťa s protivnou protivou. No ale to je život, smola.

Chvíľu ste v móde, že dobre bude, veď predsa podľa všetkých elementárnych predpokladov je mizivá šanca na malú protivu. Proste dôverujete svojmu internému šejkru, že vám namixuje potomka k vašej spokojnosti.

No a potom, ako si balíte tašku do pôrodnice vám preblesne hlavou myšlienka, ktorá všetky pozitívne ilúzie zmení len na bludy nádejajúcej sa tehule. Zrazu si uvedomíte, že aj keď vytlačíte najlepšie decko na svete, domov si ho odnesie dosť intenzívna protiva. Vy. A od koho bude to malé okukávať správanie? Od Vás. Koho bude napodobňovať? Áno, Vás. Príšerne odporná skutočnosť.

Tak sa rozhodnete, že vás nikto a nič nedonúti vytlačiť svojho potomka. Že sa proste zabarikádujete v izbe a odignorujete nejaký termín a nejaké rodenie. Nevyjde to tak úplne, lebo vaše telo má vlastný rozum a vy ste v istých procesoch podriadená svojim rodidlám.

Tak a je vonku, dieťa na pohľad malé, ale váš podvozok by vedel rozprávať o tom, aké „malé“ bolo, o tom žádná. Zízate na neho a bojíte sa dýchať, aby sa ten rozkošný uzlík nezľakol. Dáte mu hneď z fleku prívlastky – zlatučký, nevinný, dobrý. Jediné čo vás zaujíma je „do kedy?“ Ste v strehu a čakáte náznaky niečoho z čoho by vám bolo jasné, či ostane zlatý alebo sa zmení na protivu.

Čas plynie a vy ste spokojná. Dokonca až pyšná, lebo prívlastky, ktoré ste mu dali v pôrodnici si chlapec prenáša z roka na rok. Uf, ako dobre.

Zrazu má dva roky a vaša ostražitosť už nie v plnej zbroji, lebo ste si tak nejako zvykli, že máte doma zlatíka. Beriete ho na ihriská a ani neviete ako sa to stalo, ale ste stále častejšie zaťahovaná do ihriskových potýčiek medzi deckami a to je teda niekedy pekný Bronx.

Hovoríte si aké zlé, agresívne decká s hnusnými materami chodievajú na tie ihriská. Besnota. Ešteže vy máte doma dobré decko. Strašne dobrý pocit.

Nájdete si pre istotu iné ihrisko kde zoberiete svojho malého stajláča. Dúfate, že tam už bude lepšia zostava osadenstva. Na prvý pohľad sa vám to zdá bezpečné, tak vypustíte svojho anjela do pieskoviska medzi ostatných.

Zatiaľ, čo sa vy rozhliadate po rodičoch a snažíte sa nejako očekovať dospelákov, zrazu zmerčíte jav nevídaný: váš miláčik rve maniakálnym spôsobom lopatku a kýbeľ malému dievčaťu, popri tom jej podupe koláčiky, čo si napiekla z piesku. Dievča piští. Hlasno.

Bežíte ako vám štvorka z telesnej a astma dovolí, snažíte sa drapnúť svoje decko. Uteká. Je mega rýchly a je v rauši. Po ceste zhodí ďalšie dve deti. Stále bežíte a cez plece sa ospravedlňujete všetkým poškodeným. Nakoniec drapnete pri bráničke vaše decko. Zavelíte, že ide sa domov! To, že by ste sa mali ponížene vrátiť medzi poškodených je nepredstaviteľné. Decko vreští ako pavián. Áno, to vaše. Hádže sa o zem a kope. Všetky oči na vás. Ten zážitok mal byť spojený s inou príležitosťou ako nezhodami na pieskovisku. No ale čo už.

Absolútna hanba hanbúca. V hlave si nadávate, že na kerú riť ste si dali na seba neónové háby. Za maskáče a možnosť splynúť s prostredím, by ste teraz dali aj kľúče od auta.

Vypne vám mozog a zrazu sa počujete nadávať. Vulgárne. Na detskom ihrisku. No celé zle. Nakoniec sa vám podarí vaše protivné decko odpratať z inkriminovaného ihriska, ktoré ste svojou prítomnosťou traumatizovali viac ako Matovič celú spoločnosť.

Ste trochu v šoku. Zízate na tú vašu malú protivu ponad obrazovku počítača, kde si zadáte do vyhľadávača „protivné decko.“ Google na vás vypľuje ohavné veci. Prečítate si tri články a je vám nevoľno. Bez magnézia to nedáte, ani teraz ani neskôr. Prichádza totiž obdobie vzdoru, prichádza protiva. Na pozadí sa vám vybaví, že ste zachytili niečo o legalizácii CBG. Bod pre vás.

Už zrazu jasne vidíte, koho génmi je váš synáčik nafutrovaný. Bojíte sa, čo ide byť, ale tiež cítite, že vás to ešte viac spojilo. Tak nejako šípite, že vaša protiva sa zdrží dlhšie ako počas obdobia vzdoru. Snáď už iba 15 rokov.

Čo už, je predsa len synom svojej matky a nech to bude akokoľvek, patríte k sebe ako lízatko a chlpy z koberca.  

Toľko k téme.

H.